PRED 150 ROKMI SA NARODIL V.I.ULIANOV: Lenin večne živý?!

22. apríla, teda v deň narodenia vodcu svetového proletariátu a zakladateľa sovietskeho štátu sa na jeho počesť konali desaťročia po celej krajine so železnou pravidelnosťou početné mítingy a zhromaždenia. V roku 1991, na konci existencie Sovietskeho zväzu sa nachádzalo v ZSSR 14.000 pamätníkov venovaných Leninovi, z nich rovná polovica bola v Rusku. Keby sme ich rozmiestnili vo vzdialenosti 800 metrov jeden od druhého vytvorili by reťaz dlhú od Lisabonu do Soulu.

Tento rok sa však v Rusku neuskutočnia celonárodné oslavy 150. výročia narodenia V. I. Lenina, a to nielen kvôli koronavírusu. Už dávno nie je tento deň v kalendári vyznačený červenou. Už dávno, presnejšie od roku 1993, nestojí pred Leninovým mauzóleom na Červenom námestí v Moskve čestná stráž na poste číslo jeden.

Ani to však iste nezabráni tomu, aby si ruskí komunisti uctili aj dnes svojho „deduška Iľjiča“, ako ho familiárne volajú. Toho „deduška Iľjiča“, ktorý dal v júli 1918 beštiálne popraviť celú rodinu cára Mikuláša II., ktorý neváhal krvavo zúčtovávať so svojimi protivníkmi a o ktorom britský premiér Winston Churchill povedal, že jeho „nenávisť je tuhá ako slučka kata“.

Po smrti Lenina vytvorila sovietska spoločnosť z neho modlu, ktorá žila takmer 70 rokov. Nič nemohlo poškvrniť svetlý obraz najznámejšieho revolucionára na svete. Viac ako 6000 rukopisov, listov, telegramov a iných dokumentov spätých s jeho menom skončilo v najtemnejších suterénoch archívov a dostalo hlavičku „Prísne tajné“. Dokonca až sto rokov sa musí držať v tajnosti „Denník lekárov V. I. Ulianova (Lenina)“. Čiže, ešte minimálne do roku 2024 (ak sa nerozhodne ináč) bude pred verejnosťou utajený 410 stránkový denník, ktorý písali ošetrujúci lekári Lenina od jeho prvej mozgovej porážky z 28. mája 1922 až do jeho smrti 21. januára 1924.

Sovietska historiografia bola pri objasňovaní posledných rokov života vodcu sovietskeho štátu ohraničená prísnym výberom faktov a preto sa o rokoch 1922 až 1924 dozvedala verejnosť veľmi málo, alebo vôbec nič. A keď sa už aj niečo na povrch horko ťažko predralo – všetko bolo pekne zaretušované, aby to zodpovedalo vtedajším „zvykom“. Lev Trockij písal vo svojich spomienkach o tom, že „zdravie Lenina bolo jedným z nezlomných pilierov revolúcie“. A tento pilier predsa nebolo možné podkopávať...

Posledné roky

Po prvý raz sa mohla teda verejnosť zoznámiť s dovtedy nezverejnenými fotografiami a dokumentmi, zachytávajúcimi posledné roky života Lenina až po dlhých desaťročiach v septembri 1992 na moskovskej výstave nazvanej „Tragédia odchodu“. Dovtedy sa na verejnosti nikdy nikde neobjavili, lebo nevyhovovali prijatému štandardu zobrazovať Lenina ako silného vodcu s rozhodnými gestami. Na fotografiách ste totiž mohli vidieť človeka chorého a zničeného, sediaceho na invalidnom vozíku s „prázdnym“ výrazom v očiach.

Popri ťažkej chorobe, Lenina vnútorne ubíjal aj postoj jeho najbližších spolupracovníkov. Na základe dokumentov možno usudzovať, že prílišnou starostlivosťou o jeho zdravotný stav sledovali jediný cieľ – jeho izoláciu. Politické byro dokonca prijalo uznesenie, ktoré Leninovi ukladalo čo má a nemá robiť. Vedúci predstavitelia strany mu síce ponechali právo každý deň 5 až 10 minút diktovať poznámky, ale nemohli mať charakter denníka. Zakazovali mu návštevy a nikto, ani jeho najbližší ho nemohli informovať o politickom živote v krajine, čím ho vlastne politicky pochovali.

I preto sa už niekoľko dní po jeho smrti objavili názory, že Lenin nezomrel vo veku 53 rokov 9 mesiacov prirodzenou smrťou, ale že ho otrávili. Otráviť ho mal Stalin, ktorý si po smrti Lenina uzurpoval všetku moc v krajine. Túto myšlienku vyslovil aj jeden z najbližších spolupracovníkov Lenina Lev Trocikij, ale bez vážnejších dôkazov. Priniesla ich spisovateľka a politická väzenkyňa Elena Lermolo, ktorá sa v tridsiatych rokoch stretla vo vyhnanstve s Gavrilom Volkovom – kuchárom V. I. Lenina. Ten jej mal povedať, že v deň smrti 21. januára 1924 priniesol už viditeľne zoslabnutému Leninovi jedlo, ktorý si pritiahol kuchára k sebe o pošepkal mu: „Gavrjušenka, otrávili ma, otrávili ma. Čoskoro zomriem.“

Tak, ako ohľadne smrti Lenina, ani ohľadne jeho osobnosti neutíchajú dodnes spory o vplyve vodcu boľševickej revolúcie na históriu, pričom jedni ho vehementne chvália a druhí rovnako horlivo kritizujú. A akoby otázok, ktoré Lenin po sebe zanechal nestačilo...

Veľmi živo sa v Rusku diskutuje tiež o tom, či má zabalzamované telo vodcu svetového proletariátu aj naďalej zotrvať v mauzóleu na Červenom námestí alebo má byť riadne pochovaný.

Mauzóleum

V pôvodne drevenom mauzóleu umiestnili Lenina v deň pohrebu 27. januára 1924. Odvtedy opustilo mumifikované telo mauzóleum iba raz – počas vojny ho v júli 1941 previezli do mesta Ťumeň na Sibíri, kde zotrvalo do marca 1945. V rokoch 1953 až 1961 spočinul v mauzóleu vedľa Lenina aj Stalin, ktorého však po ôsmich rokoch počas rúška noci posledného októbrového dňa v tichosti previezli a pochovali neďaleko pri kremeľskom múre. Na druhý deň, 1. novembra 1961 sa nad vchodom do mauzólea namiesto mien „Lenin – Stalin“ vynímalo už iba pôvodné, jediné meno „Lenin“, ktoré ja tam dodnes. A ako dlho tam ešte bude, na to vám teraz s určitosťou nikto nedopovie.

S myšlienkou pochovať Lenina na inom mieste prvý raz verejne vystúpil už v roku 1989 režisér Divadla leninského Komsomolu Mark Zacharov. Postupne podobných hlasov pribúdalo. Veľmi silno zarezonovali aj slová populárneho starostu Petrohradu Anatolija Sobčaka, ktorý vystúpil o dva roky neskôr na septembrovom mimoriadnom Zjazde ľudových poslancov Sovietskeho zväzu. Navrhol, aby Vladimira Iľjiča Lenina pochovali so všetkými poctami na Volkovom cintoríne v meste na Neve – v Petrohrade, teda tak, ako to mal napísať vo svojom závete. Týmto vyhlásením delegátov zjazdu doslova šokoval. Ticho by sa dalo krájať – ani špendlík by ste nepočuli spadnúť v sále, v ktorej sedelo takmer 2 000 ľudí.

V návrhu prezidentského dekrétu sa otvorene hovorilo o tom, že Červené námestie by malo dostať svoju pôvodnú – historickú tvár. Čiže, aj bez „červeného cintorína“ pri Kremeľskom múre, ako ho nazýval básnik Vladimír Majakovskij, kde je umiestnených 12 búst a vyše 300 urien s popolom popredných predstaviteľov komunistickej strany a sovietskeho štátu.

Dosiaľ sa ale nikto na to neodhodlal a názorová disharmónia v ruskej spoločnosti ohľadne tejto otázky pretrváva aj v súčasnosti. I keď na základe prieskumu verejnej mienky sa 63% opýtaných vyslovilo za pochovanie Lenina na druhom mieste, jedna tretina z nich sa vyslovila za to, že sa netreba príliš ponáhľať. A tak má pravdu Michail Mamonov z Ruského centra na výskum verejne mienky, ktorý tvrdí, že ruská spoločnosť ešte stále nie je pripravená na rezolútne rozhodnutia ohľadne prenesenia telesných pozostatkov Lenina. Najprijateľnejším variantom sa preto podľa neho javí zachovanie status quo.